* karma *

* Potvrdilo sa: netreba riešiť, prečo sa v živote deje, čo sa deje. Nič sa aj tak nezmení. A zbytočne plakať, že prečo práve mne; tým dupľom bude ešte horšie. Overené.
Posledné mesiace som skutočne niekedy nechápala. Začalo to tým, že tri hodiny pred cestou na letisko zomrela babka a pri predstave, že jej ani nebudem môcť ísť na pohreb, mi bolo poriadne mizerne. Nakoniec ma mama presvedčila, že jej to je už teraz jedno a určite by nechcela, aby som kvôli tomu zahodila šancu, o ktorú som bojovala. No dobre, aspoň sa nebudem cítiť trápne, keď ma budú obijímať a priať "úprimnú sústrasť" úplne cudzí ľudia.
Valencia prekvapila tým, ako skoro mi začala liezť na nervy. Po pár dňoch som mala chuť zbaliť sa a ísť domov. Pocit, že to v španielčine nedám, ani keby som šprtala jazyk od rána do večera. Bonusové správy zo školy doma, že nebude všetko tak jednoduché, ako byť malo. No paráda, prečo som sa tu, ja krava, vôbec hrabala?!
K tomu mi pridával bývalý frajer každodennú dávku psychického teroru. Nie tak veľkú, aby som rovno skočila z okna, ale dostatočne silnú, aby som vedela, že niekto na mňa intenzívne myslí. Nie v dobrom.
Po nejakom čase som sa uvedomila a už mi to bolo všetko akosi jedno. Pomaličky pomaly prišli Fallas a s nimi skvelý týždeň, jeden z tých najlepších, aké pamätám. Hneď na to Veľká noc doma, aj keď kvôli problémom s lietadlom to vyzeralo, že sa tam možno ani nedostanem a ostanem trčať v Miláne. Brrr, hnusná predstava.
No nakoniec som celkom rada, že som tu. Prišla som na veeľa užitočných vecí. Napríklad vydržať sama so sebou, keď je najhoršie. Sa hovorí dvom ľuďom, že v dobrom aj zlom, až kým vás smrť nerozdelí. Ale to platí aj pre jednotlivca, v dobrom aj zlom to musí sám so sebou nejak dať.
Doteraz som vždy utekala preč a myslela si, že niekde inde je lepšie. Alebo môže bť lepšie. Šťastie si človek nosí v sebe, len k nemu musí sám nájsť cestu. A doma je doma. Otrepané frázy, ale čistá pravda.
Strašne sa teším, ako sa vyvalím na Kampe v parku do trávy a len tak budem kukať okolo. Teším sa na kamarátov a nehorázne piatkové pitky. Aj na tie sobotné rána, keď mi bude zle na umretie. Na opekačky, skvelé letné festivaly, na Kofolu, Bebe keksy, svoju posteľ a domáci guláš. Na to, že ak bude zle, mám sa komu vyrozprávať. Alebo sa hodiť mamine okolo krku a vyplakať sa.
A po rokoch hľadania a nenacházdania to vyzerá, že sa podarilo. Už neľúbim len preto, aby som nebola sama. Taký tichý hlások mi každé ráno hovorí, že na mňa tam ďaleko niekto čaká. A ten istý hlások raz za čas zaziape od šťastia, až mi praskajú ušné bubienky. Už len chvíľu, kratúčko..
* Staré matere hovoria, že všetko zlé sa na dobré obráti, že božie mlyny melú pomaly, ale isto.. A kedysi dávno jeden múdry človek povedal, že kto do teba kameňom, ty doňho chlebom. Ja ako správny fatalista tvrdím, že veci sa dejú preto, lebo sa diať majú. A karma nezabúda.